Starý život

Aby som vás uviedla do deja milí čitatelia, poviem vám niečo z minulosti Alexis Evansovej, teraz už Melanie Alighieri. Pokúsim sa to dať do jednej kapitoly. Teda vám to povie Melanie sama. Here she go.

Narodila som sa v Santa Fe, v Novom Mexiku. Moji rodičia boli Lexi Evansová rodená Harvey a Arthur Evans. Mala som samozrejme aj súrodencov – sestru Bellu a bratov Felixa a Matthewa. Bola som normálne dievča, ktoré chodilo do školy a užívala som si život. Cítila som sa taká šťastná až som si myslela, že už viac byť nemôžem, lebo som mala všetko, rodinu, priateľov a chlapca, ktorého som mala veľmi rada. No vedela som, že šťastie netrvá večne.

Prišlo to náhle. Najprv sa so mnou rozišiel priateľ. Neskôr som sa dozvedela, že som mala ešte 2 sestry. Po pár dňoch som prišla o starých rodičov pri autonehode. A nakoniec to najhoršie. Už dlhšie mi vypadávali vlasy v chumáčoch a necítila som sa veľmi zdravo. Tak som sa rozhodla ísť k doktorovi. Po pár týždňoch prišli výsledky.

Rakovina.

Bol to zásah do čierneho. Môj svet sa rozpadol ako domček z kariet. Nevedela som čo budem robiť. Moji rodičia boli v šoku. Mala som vtedy 15 a všetci si mysleli, že mám ešte život pred sebou, ale diagnóza zmenila ich názor. Dokončila som teda školu, dala sa na umeleckú strednú a užívala si života pokiaľ som mohla. Chodila som na párty a diskotéky, fajčila som a pila alkohol a samozrejme nechýbali ani chalani.

Takýto bol môj život a moji rodičia mi to dovolili, lebo nevedeli ako dlho ešte budem žiť. Mohla som v podstate čokoľvek. Cestovala som, navštívila rôzne miesta, koncerty, stretla pár skupín, ale stále za mnou bol tieň rakoviny. Vyzerala som byť zdravá, pokiaľ neprišlo vykašliavanie krvi a ja som nemusela nosiť čiapku a parochňu, lebo som už nemala vlastné vlasy. Musela som si kresliť aj obočie a robiť make-up, aby moja tvár nebola prepadnutá a nebolo vidieť chorobu až príliš.

Takto to šlo až do 18. Pár mesiacov po tom, ako som dovŕšila tento vek, som zomrela. Našťastie v spánku a bez bolesti. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa prebudila a ležala som v noci v lese pod mesačnou oblohou a nemala som na sebe svoje oblečenie, dokonca som nemala ani svoje telo a moja pamäť obsahovala spomienky aj niekoho iného ako mňa samej. Pri sebe som našla kyticu čiernych ruží a čierny dáždnik.

Pri sebe som našla kyticu čiernych ruží a čierny dáždnik

Nevedela som, čo mám robiť, bola som príliš zmätená. Onedlho sa predo mnou objavila kniha, môj terajší denník a v ňom bolo pár vysvetlení, na zvyšok som musela prísť sama. Nebolo to jednoduché, ale prišla som na to aj s pomocou malých príšeriek, čo vyzerali ako vtáci. Keď som sa stretla s mojou rodinou, vôbec ma nespoznali a ja som im radšej nevysvetľovala, že ich dcéra žije a stojí priamo pred nimi len v inom tele.

Nesmela som nikomu a ani nesmiem nikomu nič povedať o mojom živote – bohyni smrti. Je to ťažké, ale už to zvládam teraz celkom ľahko, keď som už zomrela niekoľkokrát. ALe stále niekedy rozmýšľam ako si vyberám práve dané telá a prečo sa objavujem na tom istom mieste a niektoré moje schopnosti, ale nie je to dôležité. O čo sa musím starať viac je doprava duší na miesto určenia ich odchodu a celkovo zvládanie života predstieraním, že som normálny človek.

Keďže som sa naučila už ovládať svoje schopnosti nemám problém s maskovaním sa. Môžem totižto trochu upravovať spomienky ľudí, keď potrebujem zapadnúť. Stále vyzerám na 18 alebo 15, keďže to je môj vek, kedy som sa dozvedela o rakovine a v ktorom som zomrela. Spoločnosť mi robia prevažne moji pomocníci, našťastie ľudia ich nemôžu vidieť, aspoň živí nie.

Melinda zatvorila svoj denník alebo skôr Knihu bohyne či Zápisník osobností. V tom sa uvádzala každá osoba, ktorou kedysi bola. Nikdy sa nemohla vrátiť do toho istého tela dvakrát. Malo to svoje výhody, aspoň nikto nevedel o jej tajomstve. Niekedy si Mel priala, aby to mohla niekomu povedať bez toho, aby daný človek zomrel a stal sa duchom alebo skôr ďalším príveskom na jej náhrdelníku na jej krku.

Občas spomínala na staré životy, ktoré prežila, na ľudí, ktorých stretla, priateľov, chalanov, s ktorými niečo mala, na susedov alebo len na miesta, kde kedysi bola. Užívala si život, ale mala menej času na seba alebo na párty, väčšina jej spolužiakov ju vždy považovala za bifľošku. Na každej škole, kam prišla ju brali podobne, nemala veľa priateľov a jej to vyhovovalo. Stávalo sa jej, že nevedela ako sa má správať v prítomnosti danej osoby, bola nervózna a mnohokrát sa vyhovorila, že niečo má alebo sa ponáhľa.

Takýto bol život Smrti. Uvažovala, kedy to asi tak skončí. Alebo či existuje ešte niekto ako ona. Ak áno, ako vyzerá, kto to je a koľko toho už má za sebou. Má nejaké špeciálne schopnosti, ktoré ona nemá? Podobné otázky si kládla často.